EDUARD Spitfire Mk. IXc neskoršia verzia 1/72

Stavebnica britského stíhacieho lietadla Spitfire Mk.IXc z obdobia 2. svetovej vojny v mierke 1/72 z edície ProfiPACK.
Plastové diely: Eduard
Počet kamuflážnych schém: 6
Obtlačky: Eduard
leptané diely: áno, farebné
Maska: áno
rezinové diely: nie

manuál

O lietadle

V septembri 1941 sa na európskom nebi objavilo dovtedy neznáme nemecké stíhacie lietadlo poháňané radiálnym motorom. Nová stíhačka mala výraznú výhodu oproti britským lietadlám, najmä Spitfire Mk.V. Nemecká konštrukcia bola čoskoro rozpoznaná v lietadle Focke-Wulf Fw 190 A. Straty RAF nad západnou Európou začali rýchlo narastať do takej miery, že britské letectvo muselo v novembri 1941 ukončiť väčšinu každodenných operácií nad európskym kontinentom. Pokus o začatie tohto typu bojového lietania sa uskutočnil v marci 1942. Počet obetí však bol opäť neúnosný, čo opäť viedlo k ich zastaveniu. To všetko vďaka Focke-Wulfu Fw 190 A. Prvým pokusom o reakciu na novú nemeckú zbraň sa stal Spitfire Mk.VIII, ale zložitý prístup ku konštrukčným zmenám znemožnil jeho zavedenie do sériovej výroby v dostatočne krátkom čase. V júni 1942 jeden z nemeckých pilotov omylom pristál na britskom letisku a odovzdal nepoškodený Fw 190 A do britských rúk. Cvičenia plne potvrdili situáciu na fronte - šance britského stíhača prežiť stretnutie s Fw 190 bez ujmy neboli vysoké. Jedinými britskými stíhačkami, ktoré sa dokázali vyrovnať nemeckým typom, boli Spitfiry Mk.VII a Mk.VIII poháňané motorom Merlin 61. Ako však bolo uvedené vyššie, nedalo sa očakávať, že by sa v dohľadnom čase dostali do štádia sériovej výroby. Existoval však ešte jeden spôsob, ako získať dostatočne výkonnú stíhačku - zabudovať motor Merlin 61 s dvojstupňovým kompresorom do základného draku lietadla Spitfire Mk.V. Na tento experiment boli vyčlenené dva draky, AB196 a AB197. Boli spevnené, aby umožnili zastavanie výkonnejšieho a ťažšieho motora. Prvý bol dokončený 26. februára, druhý 27. marca 1942. Letové skúšky boli také úspešné, že bola objednaná sériová výroba. Tá sa naplno rozbehla v júni 1942 a prvé Mk.IX sa objavili u bojovej jednotky č. 64 Squadron v júli. V porovnaní s Mk.V sa výkony výrazne zvýšili. Maximálna rýchlosť bola o 40 km/h vyššia vo výške 28 000 stôp a operačný dolet sa zvýšil z 36 200 na 43 000 stôp. Mk.IX mohol stúpať rýchlosťou 4 000 stôp za minútu. RAF tak konečne získalo stíhačku, ktorú mohlo smelo postaviť proti Fw 190 A. Vyrábali sa tri hlavné verzie Mk.IX. Verzia F Mk.IX bola poháňaná motorom Merlin 61 a z výrobnej linky schádzala do začiatku roka 1943. Nasledovala verzia LF Mk.IX, poháňaná motorom Merlin 66 a určená na operácie v menších výškach, a verzia HF Mk.IX s motorom Merlin 70 určená na lety vo veľkých výškach. Väčšina Mk.IX bola postavená s krídlom typu C. Mohol byť vybavený výzbrojou pozostávajúcou zo štyroch kanónov kalibru 20 mm alebo dvoch kanónov kalibru 20 mm a štyroch guľometov kalibru 0,303 palca. V roku 1944 sa objavilo spevnené krídlo typu E. Štvoricu guľometov 0,303 nahradila dvojica guľometov 0,50 palca. Pod každou polovicou krídla boli štandardne namontované závesy pre 250 librové bomby. Verzia Mk.IX sa stala druhou najpočetnejšou verziou Spitfiru s 5653 vyrobenými kusmi. Mk.IX začal nahrádzať Mk.V v júni 1942. Vďaka novej stíhačke bolo RAF opäť schopné bojovať proti Luftwaffe nad okupovanou Európou. Typ si ponechalo vo výzbroji až do konca vojny. Po skončení bojov sa verzia dostala do výzbroje iných leteckých síl. Československé, nórske, dánske, kanadské a ďalšie vzdušné sily používali desiatky Mk.IX. V tomto období však do bojov vstupovali aj Spitfiry Mk.IX. Československo predalo svoje Spitfiry v roku 1948 do Izraela, kde sa stali nosným typom novovznikajúceho izraelského letectva v bojoch s arabskými susedmi.